Spánok je fenomén, s ktorým sa človek stretáva od počiatku svojej existencie. Od začiatku je tak predmetom prirodzenej zvedavosti človeka. Po tisíce rokov sa ľudia zamýšľajú na funkciou spánku.
Prečo človek a ďalšie živočíchy spia? Už v 16. storočí anglický spisovateľ spojil spánok s ľudským zdravím zlatou reťazou. Európske myslenie sa v 16. storočí stále ešte zobúdzalo zo stredovekého temna. Vedecké myslenie sa spánkom nezačalo zaoberať až v renesancii. Nad spánkom sa zamýšľalo aj mnoho známych filozofov starovekého Grécka čí Ríma.
O dôležitosti spánku a jeho spojeniu so zdravím človeka dnes už nikto nepochybuje. Moderný človek sa nemusí spoliehať na myšlienkové cviky starých filozofov. Dnešná veda si svoje hypotézy overuje na experimente. Asi najznámejší je experiment, ktorý bol niekoľkokrát v podobných podmienkach zopakovaný, kde boli testované desiatky mužov a žien. Po dobu jedenástich dní im bola výrazne ukrajované zo spánku. Po konci experimentu sa meral ich stav. Väčšina z účastníkov experimentu bolo v žalostnom stave. Väčšina mala výrazne narušené kognitívne funkcie – nepamätali si veci, neboli schopní rýchleho učenia, mali poruchy reči atď. Upieranie spánku sa prejavilo aj na zdravotnom strave – bolesti hlavy boli iba jedným z niekoľkých symptómov.
Poznatok, že spánok je nerozlučne spojený s ľudským zdravým ešte nevysvetľuje, prečo človek spáva. A hlavne prečo spáva takmer tretinu dňa.
Jedným z prvý moderných vedcov, ktorý sa pustil do vysvetľovania spánku bol veľmi dobre známy Sigmund Freud. Tento moravský rodák spánok začlenil do svojej psychoanalitickej teórie, ktorá je dnešnou vedou považovaná za nevedeckú. Freud predpokladal, že človek spí z toho dôvodu, aby mohol snívať. Aby mohol vo snoch prežiť to, čo mu vedomie pre stave bdenia jednoducho nedovolí. Takto mohol človek zažiť veci, ku ktorým by sa v bežnom živote nikdy nedostal.
Ďalšia teória, ktorú svojho času zastávala veľká skupina ľudí, vychádzala z predpokladu, že spánok je akýsi historický relikt. V minulosti človek žil diametrálne odlišným životom. Bezpečnosť a snaha o uchovanie života, prežitie, bolo prioritou každodennosti. Kým cez deň sa mohol človek riadiť svojím zrakom, v noci bol vystavený omnoho väčšiemu nebezpečenstvu. Musel sa skrývať pred predátormi. Čas strávený skrývaním sa bol veľmi neproduktívny. Pokiaľ ste boli zalezený v jaskyni, tak ste nemohli loviť ani pracovať. A z tohto dôvodu bolo pre človeka najjednoduchšie si vyvinúť spánok – teda akýsi nehybný a nevedomí stav, v ktorom rýchlo prečkal noc.
Potom prišla teória, že spánok má hlavne regeneračnú funkciu. Počas dňa človek pracuje, tkanivá jeho tela idú na plné obrátky a z biologického pohľadu takto nemôže fungovať 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Všetky tkanivá je potrebné regenerovať a to sa najlepšie deje v čase, keď nie sú využívané, respektíve idú na štvrtinový plyn. Spánok má aj zásadný vplyv na náš mozog, v ktorom počas noci prebiehajú kľúčové deje. Dochádza k utrieďovaniu pamäťových vnemov – k ich ukladaniu do pevných pamäťových stôp.
Napriek tomu, že posledná regeneračná teória je považovaná dnes za tú najbližšie k pravde, rozhodne nemôžeme hovoriť o tom, že by sa vedecká obec vedela zhodnúť na biologických príčinách spánku. Mnoho ľudí môže nadobudnúť dojem, že s týmto sa nedá nič robiť a nikdy sa to nemáme šancu dozvedieť.
Zabúdajú však na to, že veda má ešte množstvo sfér, kde môže robiť výskum. Veľkou neprebádanou časťou je genetika a vplyv génov na nás spánok. Naše gény nám možno niekedy pomôžu odhaliť tajomstvo spánku.
Americký vedecký žurnál Science advances zverejnil nedávno štúdiu, ktorá prebehla na Washingtonskej štátnej univerzite. Vedci tu skúmali myši. Konkrétne sa zamerali na gén FABP7, o ktorom vedeli, že vplýva na spánok. Nevedeli však, ako na tento spánok vplýva, a do akej miery ho vie ovplyvniť. Keďže pokusy sa robili na myšiach, tak si vedci mohli dovoliť priamo zasahovať do genetického vybavenie pokusných jedincom.
Sledované myši rozdelili do dvoch skupín. S jednou pozorovanou skupinou nespravili nič. Tieto myši mali aktívny gén FABP7. Druhej skupine myší tento gén vyradili z činnosti. Pokojne si to môžete predstaviť aj tak, že túto skupinu zbavili tohto génu. Následné pozorovanie ukázalo, že myši bez génu FABP7 mali kvalitnejší spánok.
Vedci si následne chceli tieto poznatky overiť na ľudskej populácii. Veď každá vedecká činnosti je financovaná z dôvodu, aby boli z nej neskôr pocítené nejaké benefity. Problém je akurát v tom, že vedci nemôžu pri pokusoch s ľuďmi zasahovať do ich genómu. Takéto obmedzenie predstavuje výraznú prekážku, nie však neprekonateľnú.
V takomto prípade sa musia vedci uskromniť iba s pozorovaním. Za predmetnú skupinu si zobrali 300 japonských mužov. Prvým krokom bolo sledovanie mutácii obdoby génu FABP7. Z týchto 300 mužov malo 29 mutáciu, ktorá zodpovedala ich spánkovému rytmu. Následné pozorovanie spánku preukázalo, že týchto 29 mužov malo kvalitnejší spánok ako zvyšok pozorovanej skupiny.
Vedci dokázali spojenie medzi génom FABP7 a kvalitou spánku. Keby sme sa pustili do zovšeobecnenia, tak môžeme povedať, že vedci dokázali spojenie kvality spánku s našou genetickou výbavou. Znamená to, že nie všetky poruchy spánku môžeme pripísať na vrub zlému zdravotnému stavu či nesprávnemu životnému štýlu.
Pridaj komentár